Dagmar Srnenská: Edita Spannerová

Umelecké úsilie Edity Spannerovej, hľadanie jej výtvarného prejavu nemožno ponímať iba ako výraz osobných a jedinečných, zároveň neopakovateľných stránok maliarkinho subjektu, ale aby sme aplikovali už známu myšlienku a tézu, ako „jednotu výrazu individuálneho a všeobecného, toho, čo autor má spoločné, ako vo svojom psychickom ustrojení, tak v situovanosti a situácii, v ktorej sa nachádza s rôznymi skupinami iných ľudí a subjektov“. Spannerovej interpretácia a obrazová poetika skutočnosti súvisí nielen s myšlienkovou štruktúrou doby, ale maliarka čerpá a približuje sa aj k niektorým umeleckým osobnostiam tzv. Generácie 1909 a Generácie 1919. Pritom uvažujeme predovšetkým o jej prvom vývinovom období (1945 — 1949), pretože všetky nasledujúce, už z pohľadu na maliarkino nazeranie objektívnej reality, stávajú sa len mutáciou určitých výrazových prvkov, dosiahnutých práve v uvažovanom časovom rozpätí. Jej neskoršiu tvorbu charakterizuje už iba narastanie subjektivizácie výtvarného pretvorenia javovej reality a prehlbovanie lyrických aspektov diela.

Pre majerníkovsko-mudrochovskú interpretáciu skutočnosti je dôležitý „prvotný citový pohyb, snaha o vytvorenie spolubytia človeka a sveta v cite, táto prvotná transcendencia k citovému zjednoteniu sa zmenila na transcendenciu metafyzickú, na ohrozenie citovo založeného človeka pohlcujúcim svetom“. Táto determinácia sa krátkodobo prejavila v Spannerovej prvotnom zaujatí expresívnymi momentmi, ktoré mali zhodnú výrazovú podobu s dielami Júliusa Nemčíka, a prirodzene, aj s celkovým charakterom slovenského maliarstva rokov 1945 — 1946.

Tangentálny vplyv prostredia sa asimiloval do Spannerovej primitivizujúcej a lyrickej interpretácie objektívnej skutočnosti. Kým mudrochovský obraz sveta sa vnáral do seba a vysneného sveta a vo svojej konečnej podobe bol výrazom citu, citovej expresie, Spannerovej obraz skutočnosti, ktorý sa takisto ponáral do seba, vo svojej konečnej podobe sa stal zobrazeným symbolom citu. Symbolizácia sa však u Spannerovej uskutočňuje reálnymi výrazovými prostriedkami, ktorých nositeľom sú ikonické elementy, reprezentujúce poetické vyjadrenie prežívanej skutočnosti, javiacej sa v diele ako realita citu. Rovnako citovým prehĺbením, realizovaným redukciou tvaru a obmedzením na niekoľko farebných tónov má vo svojom lyrickom primitivizme spoločné črty vo filozoficko-noetickej interpretácii s určitou vrstvou významovej štruktúry maliarskeho diela Dezidera Millyho. Pre oboch význam krajiny a jej ľudské prehodnocovanie v podobách pokojných tvarov či vlniacich sa reliéfnych plôch „označuje“ symbolické pretavenie ľudského obsahu a istú súvzťažnosť medzi prežívaním ľudskej skutočnosti a zachytením prírodnej reality, ktoré nadobúda psychický význam.