Fraňo Ruttkay: Samuel Jurkovič Priekopník slovenského družstevníctva a jeho doba

Životné dielo Samuela Jurkoviča, ktorý bol priamym predchodcom Daniela Licharda a Jozefa Miloslava Hurbana v ľudovýchovnej a národnobuditeľskej práci, bolo pravou službou dedinskému ľudu. Ako chudobný dedinský učiteľ v krutých dobách feudalizmu, poznačených národným a sociálnym útlakom, pomáhal tam, kde to bolo najviac treba. Písal učebnice pre slovenské vidiecke školy, rozpracúval metodiku vyučovania a pritom dosiahol pozoruhodné úspechy. Aj keď pre príslovečnú biedu vtedajšej slovenskej spoločnosti nemohol vydať svoje práce knižne, okolitých učiteľov zoznamoval aspoň z ich obsahom.

Zaslúžil sa o zvýšenie úrovne dedinských škôl pred revolúciou roku 1848—1849, ked to bolo pre slovenské hnutie mimoriadne významné. Bol priekopníkom združovania sa slovenských vlastencov. Stál v popredí pri zakladaní čitateľských spolkov, knižníc pre ľudové vrstvy a ako jeden z prvých slovenských vzdelancov hmotne i morálne podporoval stredisko nášho národného hnutia — bratislavské lýceum a jeho Spoločnosť česko-slovanskú. Preto nie div, že mladí štúrovskí odchovanci tejto školy, ktorí sa rozhodli pracovať medzi ľudom v nitrianskom kraji, sa vždy opierali o pomoc a radu Samuela Jurkoviča.

Tento citlivý a jemný človek, ktorý nemal rád nijaký pátos ani okázalosť, pomáhal štúrovcom nezištne v každom ich počínaní. Učil ich spájať boj za nacionálnu rovnoprávnosť Slovákov so sociálnymi požiadavkami ľudových más, tak bezohľadne vykorisťovaných zlopovestným poddanstvom — panštinou. V každom jeho počínaní vidieť snahu pomôcť ľudu, z ktorého vyšiel. Roku 1841 zakladá preň Slovenské národní divadlo nitranské, ktoré bolo dlho vzorom pre rozvíjajúce sa slovenské ochotnícke divadelníctvo. Kvôli nemu sa púšťa aj do urputných zápasov s pomaďarčenou šľachtou v období metternichovského absolutizmu, no aj po víťazstve kontrarevolúcie v období bachovského teroru.

Vrcholom jeho životných snažení zostáva Spolok gazdovský v Sobotišti, ktorý založil 9. februára 1845. Ním sa natrvalo zapísal do dejín svetového družstevníctva. Veď išlo o prvé svojpomocné úverné družstvo na európskej pevnine, ktoré už malo svoje vlastné stanovy, značne samostatné a od zahraničných predlôh nezávislé. Nič na tom nemení skutočnosť, že spolok sa vzmáhal len z grošových prírastkov a že jeho činnosť bola ozaj skromná. Podstatné na ňom bolo to, ako hovorí jeho zakladateľ, že „nepovstal ani z hlbokého mudrovania, ani dajakým umením, ale nie je ani plod sebectva, lež vyrástol zo samého slovenského ľudu a národa, ako z lipového jadra“.

Z tohto jadra, zasadeného chudobným sobotištským učiteľom, vyrástol košatý strom nebývalého demokratického hnutia štúrovskej generácie v predrevolučných rokoch, čo patrí medzi najkrajšie stránky našej národnej minulosti. Peňažné, hospodárske, gazdovské, čitateľské, protialkoholické a iné spolky zakladané a vedené slovenskou dedinskou inteligenciou, síce nemohli vyliečiť základné sociálne i kultúrne neduhy vtedajšej spoločnosti zmietanej nepreklenuteľnými rozpormi feudalizmu, ale aj tak v rámci možnosti pomáhali prekliesňovať cestu pokroku. Ich spoločenský dosah bol preto taký prenikavý, lebo práve ich prostredníctvom sa dedinská inteligencia usilovala rýdzo nacionálne požiadavky zosúladiť so sociálnymi potrebami poddaných roľníkov, o čom svedčia aj pamätné Žiadosti slovenského národu, vyhlásené vodcami nášho národného hnutia 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši.